Drevo sa v Európe ako palivo k vareniu sa používalo až do doby, keď bolo objavené uhlie, ktoré ho neskôr nahradilo. Avšak, nie každá krajina disponovala zásobami uhlia a práve v týchto krajinách sa objavili sporáky na spaľovanie dreva. Veľká Británia sa s myšlienkou sporákov oboznámila niekedy v 17. storočí, keď ich mali možnosť vidieť v Holandsku a v Nemecku, kde ešte neobjavili uhlie. S príchodom priemyselnej revolúcie v 18. storočí nastali veľké a rýchle zmeny, keď Abraham Derby, ako jeden z prvých zdokonalil spôsob tavenia železa pridaním koksu a vo tým výsledku tak značne znížil celkové náklady na výrobu liatiny. Liatina a oceľ sú materiály, ktoré sú ideálne na použitie vo výrobe sporákov na spaľovanie dreva. Toto dramatické zníženie celkových výrobných nákladov neskôr umožňovalo vyrábať ďaleko účinnejšie sporáky a kachle. V niektorých vidieckych chatách môžeme dodnes vidieť maľby s veľkými otvorenými murovanými krby, nad ktorým boli zavesené hrnce na varenie. Tento spôsob varenia pretrvával v chudobnejších domácnostiach až do 19. storočia. Vo veľkých vidieckych statkárskych domoch, kde financie nepredstavovali žiaden problém, môžeme vidieť začiatky modernej priemyselnej éry a objavenie sporákov na spaľovanie dreva používaného na varenie. S príchodom železnice sa ale všetko dramaticky zmenilo rýchlo a rázne a zaobstarať sporák si mohlo čoraz viacej domácností, keďže príchod železníc drasticky znížili náklady na prepravu ťažkých tovarov. Designový, útulný a pevný smaltovaný povrchový vzhľad sporákov na spaľovanie dreva pochádza z konca 20. rokov a niektoré z tých pôvodných môžeme vidieť dokonca aj dodnes, aj po viac ako 75 rokoch sú plne funkčné.
